Príbeh jednej Slivky Divej

„Vieš, čo je to naozajstné šťastie?“ spytuje sa ma strom, nie mohutný, pevný a silný. Ani len výškou nevyniká a vôbec, celkom je útly, stratený v sade plnom svojich bratov, sestier, matiek, otcov a iných príslušníkov rodiny kmeňovcov.  

„Tu, u nás, na severe, jar je iná. Vieš o tom, či nie?“ rozhovorí sa jemným, tichým hláskom, ktorý vábi ma podísť bližšie, sadnúť si, zotrvať. A tak sa zvlečiem na matku Zem, hlavu opriem o kmeň nového kamaráta a započúvam sa.

„Na južnej časti tohto sveta, tam obdialeč, okolo Bratislavy, kde som nikdy nebola, prichádza jar veľmi, veľmi skoro. Sneh zlezie z povrchu, ak vôbec bol, a všade už vykúkajú púčiky, zelená tráva, radosť a smiech. Tak si to predstavujem. Moja človečia majiteľka máva veľmi hlasno televízor. A Mokrý Juraj často hovorieva... “ Súhlasne prikývnem, mlčím, načúvam. A ona pokračuje: „Ale ten pán sa mi vôbec nepáči. Mať tak uši, ihneď si ich prikryjem konármi. “

 

Marí sa  mi, či si namýšľam? Možno len chcem, aby to tak bolo, no zdá sa mi, že mladá Slivka Divá sa striasla ako osika.

„Tu, na severe, u nás, je dlhá, ťažká zima. Celý čas sme nahé, zúbožené, suché a na pokraji síl. A keď sa už konečne zdá, že sme prežili a snehová pokrývka je na ústupe...Aj snežienky je už vidieť! Príde ďalší mráz. A dlho, dlho sa to opakuje.“

"Ale keď príde ten čas, keď slnko na oblohe modrej, bielymi oblakmi popretkávanej, zostáva čoraz dlhšie a jeho slnečné lúče hladia naše konáriky a dodávajú silu púčikom, vtedy cítim, že mi...nám už nič nehrozí."

Slivka rozpráva, hýbe konármi, hovorí zanietene a s láskou, celá šťastná, šťastím prekypuje. Občas prvé včely privíta, včielky medonosné, z kvietkov peľu na sladký nektár nadelí, v duši sa usmeje a ďalej sa zveruje so svojimi radosťami. A ja počúvam, sedím opretá o ten malý silný strom, načúvam láske nového kamaráta, súkam rukávy, lebo je teplo a teplo značí príchod Jari a som šťastná.