V krajine jazmínu a zahalených tvárí

Dovolenkou sme otvorili leto. Na prelome júna a júla. Na Africkom kontinente, na samom vrchu afrického svetadielu, v meste Hammamet patriacom Tunisku, sme strávili osem dní. Čas bežal rýchlo, tma padala veľmi skoro. Ľudia boli milí, prívetiví, usmiati a vlastne, pravý život začínal až s príchodom šera a príjemným vánkom od mora. Zahaľoval moje spálené plecia a občas ma striaslo od zimy, i keď iní mali horúce kropaje na čele. Nuž, človek je tvor omylný a ja som okúsila odvrátenú tvár tuniského slnka hneď v prvý deň. Po nociach som zaspávala len ťažko. Nájsť si správnu polohu, v ktorej spálená pokožka neštípe, je umenie. Pod hotelovými oknami hudba hrala, ľudia výskali a mňa ťahalo von. Aj by som utekala, len šaty na horiace telo, sandále a letmý pohľad do zrkadla, ktorý aj tak nič nezmení. Keby som sa nebála. Mladý Tunisan je nevyspytateľný. Vyzná lásku hoc aj v lámanej slovenčine, pochváli krásne oči, ťahá za ruku, poťahuje a nakoniec si pýta súhlas od rodičov. Aj ťavy ponúka, to áno. No otec sa vynašiel. „Dám, veruže dám. Za dve štvorhrbé ťavy.“ Tak zostala som celá, domov priletela, nie ťavy, verbludy, ale ja, Shakira... Shakiry boli ženy také ako ja. Mladé, zrelé na vydaj, také akurát. A mňa si akosi obľúbili.

 

Na trhoch v Medine, v starom meste, rada som sa túlala skoro ráno alebo neskoro večer. Atmosféra rozvoniavajúcej kávy, jazmínu, zmrzliny, orieškov pražených nasladko, prekračujúc polihujúce ťavy a ich mláďatká, počúvajúc ľudí smiať sa zvonkovým smiechom, ktorý predstavuje šťastie, to jednoduché šťastie, čo človeka naplní, keď je spokojný a odmietať obchodníkov lákajúcich do svojich stánkov.  „Just look, just look, SADARMO!“ Potom opantaná voňavým dymom shishy (šíši), často som sa rozprávala s predavačmi. Občas preto, lebo sa mi niečo z výkladu zapáčilo, občas len tak. O živote. Aký ho majú ťažký a že sa vedia smiať. Že mnohí z nich, takmer väčšina, nemá kde hlávku skloniť a bieda ich omína. A že krásne to je len tuto, kúsok. Pokiaľ očami dovidíme a kým sme v blízkosti siete hotelov. Ďalej som ísť nestihla, ale verím im. 

 

Celé dni som vlastne nerobila nič, i keď chcela som všetko. Len na pláži líhať, keď sa podarilo, schovávať sa pod slnečníkom, ručne vyrábaným. Sledovať ľudí, hrajúcich volejbal, spiacich, pieskové hrady stavajúcich, debatujúcich o všetkom a i tak o ničom, lebo tieto debaty plážové, to sú také chvíľkové, na ktoré sa často ihneď zabúda. A potom si ľahnúť na kraj mora, kde vlny obmývajú piesok a splynúť s plážou. Presýpať piesok cez dlane, sledovať oblohu, ktorá vlastne nie je zaujímavá, lebo je belaso modrá, až príliš klišéovitá. Ale to neprekáža, ba naopak, priam hreje. A potom, keď sa vlny pred večerom zdvihnú, búriť sa proti nim vlastným telom, skákať a šantiť sa v nich a napriek bijúcemu srdcu cítiť pokoj v duši. Keď sa zotmie, vymeniť slané vody Stredozemného mora za chlórovú vodu hotelového bazéna a možno sa aj pustiť dolu toboganom, ale len raz či dvakrát, lebo je starší a zadok z neho bolí.

Zobúdzam sa s matnými spomienkami. Na animátorov, rannú rozcvičku na pláži, vodný aerobic, na spoločné tance pri bazéne, tuniské letné hity. Na večerný show time, travesty show, bingo, kúzelníka a dlhú radu za barom, veselé raňajky. Myslím na princeznú v bielych šatách posiatych zlatými flitrami, na jej ženícha a ich svadbu v našom hoteli. Aj ženy v burkách boli vtedy akési krajšie. Spomínam na krásne ťavy, zopár škaredých, na ich smutné oči a štipľavý zápach. Ako sa prechádzali po pláži, ťažko, unavene. Ako polihovali večer v uliciach a čakali, kým niekoho zvezú a zarobia pre pána zopár dinárov. Rada myslím na ulice, na prístav, na zmrzlinárov, kaviarne a kaviarničky, na lode a ľudí na nich po večeroch oddychujúcich. Na budovy s guľatými strechami, bielymi. Na žiarivo modré postele, komodu, nočné stolíky a kvetované závesy tiež do modra. V našej hotelovej izbe. Aj na obrovskú terasu s výhľadom na more!

Pamätám na staručkého ujčeka, vyfinteného vo svojej starobe, s košíkom plným ovocia. „Banan, banam, melon, melon, hrozno. Dobra cena.“ A vydržal až do zotmenia. Na pláži, na pražiacom slnku. Na pleci chameleóna, na perách úsmev. No nie vždy, len ak si kúpil. Smejem sa nad mladučkými chlapcami, čo vychádzali so západom slnka, v rukách malý košíček plný jazmínových kytičiek, vencov na hlavu či náhrdelníkov. Ich zvučné „SADARMO!“ sprevádzané jazmínovou vôňou, najkrajšou z krásnych, ma budú ešte dlho sprevádzať v myšlienkach. A nie, tie kytičky naozaj neboli zadarmo. Smútim za pánom kšeftárom s cigaretami, pri ktorom som sa zastavila, keď otcovi došli zásoby. Volal ma Claudia, i keď nie som blond. Vraj neprekáža. A dal mi tie bafle za výhodnú cenu. Ktovie, odkiaľ to pašoval...

 

A potom, raz, pred všetkými som dala potiahnuť sestre. 

Mojej malej, 

teraz už 15-ročnej sestre. 

Aby nefajčila. 

A podľa reakcie dúfam, že tak skoro nezačne. Ak to nehrala. 

Vie byť dobrá herečka! 

Vie ma potešiť správa blikajúca na displeji telefónu či na Facebooku. „Hy hou ary u?“ To potom viem, že to nebolo tak dávno, čo som sa skamarátila. Veľa nepokecáme, hovorenú angličtinu vie málokto, písanú ešte menej. Veď ich povinný jazyk v škole je francúzština. 

Ale aj tak sa usmievam.